Spomienky bývalých študentov

Kultúra a diplomacia

Na úvod by som sa chcela stotožniť s myšlienkou básnického velikána Milana Rúfusa, pre ktorého bolo umenie „jednou z foriem účasti na živote“. S majstrom Rúfusom si tiež dovolím zdieľať jeho presvedčenie, že „umenie poľudšťuje“. A zaiste nemusím nikoho presviedčať o tom, že v medzinárodných vzťahoch otvára dvere…

V časoch môjho detstva bolo celkom prirodzené, že deti okrem základnej školy navštevovali v hojnom počte tiež hudobnú alebo výtvarnú školu. Vo veku asi 8 – 9 rokov som doslova objavila nový životný rozmer – svet hudby, nôt, hudobných nástrojov, skladateľov. Mojou prvou učiteľkou bola skúsená pedagogička pani Lívia Šándorfyová. Prísna, hudobne i pedagogicky talentovaná, ľudsky prístupná. V pamäti sa mi okrem hodín klavíra vybavuje moje prvé vystúpenie na „besiedke“ pre rodičov a priateľov školy, kde som prvýkrát verejne vystúpila s detskou skladbou Tibora Freša Hracie hodiny. Som presvedčená, že pani učiteľka by ma nebola odporučila na vystúpenie, keby ako náročný pedagóg nebola s hrou spokojná. Na samotnom koncerte som sa však pri jednom zo začiatočných taktov zasekla a nevedela som pokračovať… Keď som nástup asi tretíkrát zopakovala, pani učiteľka mi na pódium zo zákulisia priniesla notovú predlohu, vďaka ktorej som kritické miesto prekonala a skladbu som už spamäti úspešne dokončila… V posledných ročníkoch ma učila sympatická pani učiteľka Klára Petijová, ktorá mi odporúčala pokračovať v hre na klavír na tzv. druhom stupni. Na strednej škole ma však okrem hudby stále viac lákali cudzie jazyky – angličtina, francúzština – a umelecký prednes poézie, a tak musel klavír týmto koníčkom ustúpiť… Absolvovanie siedmich ročníkov hudobnej školy sa mi však stalo základom bohatšieho, plnšieho a kvalitnejšieho vnímania hudby po celý život. Som presvedčená, že aj vďaka kežmarskej ľudovej škole umenia sa umenie stalo prirodzenou súčasťou môjho života.

Hoci „nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“, „mojej ZUŠ-ke“ som sa za svoje hudobné základy mohla už ako dospelá aspoň symbolicky poďakovať. V nedávnej minulosti som bola veľvyslankyňou Slovenskej republiky vo Fínsku. Prezentácia slovenskej kultúry, ako aj sprostredkovanie spolupráce slovenských a fínskych škôl patrili medzi moje priority, preto som sa snažila získať čo najviac kontaktov z umeleckých a pedagogických kruhov. Pri hľadaní priestoru na vystavovanie kníh slovenskej detskej literatúry a ilustrácií som sa zoznámila s vtedajšou riaditeľkou školy pani Liisou Hamarilovou a jej zástupkyňou, dnes riaditeľkou Helsinskej umeleckej školy, pani Virve Kaliovou, ktoré mi priestory školy na výstavku ochote poskytli. Uvedená škola je najstaršou a pravdepodobne aj najkvalitnejšou umeleckou školou vo Fínsku. Na oslavách jej stého výročia sa osobne zúčastnila prezidentka republiky Tarja Halonenová. V priestoroch tejto v malebnom lesoparku stojacej školy sme neskôr okrem spomínanej knižnej prezentácie vystavovali aj výtvarné práce rómskych detí z Jarovníc pod názvom „Dialóg“ a výstavu „Ocenení slovenskí ilustrátori na Bienále detských ilustrácií z rokov 1969 – 2009”. Liisa a Virve, moje priateľky, obe nadšené pedagogičky a výborné výtvarníčky, prejavili záujem o spoluprácu s niektorou podobnou umeleckou školou na Slovensku. Pri hľadaní partnerskej školy som oslovila riaditeľa Základnej umeleckej školy v Kežmarku pána Jána Levockého, ktorý ponuku na spoluprácu ochotne prijal. Takto sa zrodila, verím, že prospešná a vzájomne obohacujúca spolupráca Helsinskej umeleckej školy školy s kežmarskou Základnou umeleckou školou A. Cígera.

Hudba aj výtvarné umenie ako umelecké esperantá oslovujú ľudí na celom svete. Prostredníctvom spolupráce kežmarskej a helsinskej umeleckej školy sa obe naše kultúry navzájom pozitívne prezentujú, zdokonaľujú aj obohacujú… Kultúra ako jeden z najúčinnejších nástrojov aj v diplomacii otvára dvere nielen hospodárskej a celospoločenskej spolupráci, ale „odomyká“ aj srdcia – „poľudšťuje“…

Viera Štupáková
veľvyslankyňa

Vôňa farieb a úžasná atmosféra…

Moje spomienky na ĽŠU na výtvarnom odbore v Kežmarku pod vedením akademickej maliarky E. Končekovej boli veľmi pekné a pre­dovšetkým nezabudnuteľné. Prvé, čo sa mi v pamäti vybaví, je vôňa farieb a úžasná pokojná a tvorivá atmosféra v triede. Už ako dieťa som obdivovala pani Končekovú za to, ako nás viedla v našej práci, s akým neuveriteľným pokojom nám vysvetľovala, čo a ako máme robiť. Aj tých „odvážnejších“, ktorí sa snažili na seba upútať pozornosť svojim „roztomilým“ správaním, vedela okamžite veľmi inteligentne odzbrojiť. Mala som pred ňou veľký rešpekt a úctu. Bola a zostane stále pre mňa veľkým pedagogickým vzorom. Pod jej vedením som sa mnohému naučila a získala som aj veľa pekných a vzácnych ocenení. Za všetky spomeniem 1. miesto v medzinárodnej súťaži Deti, mier a umenie – cenu, ktorú som si bola osobne prevziať na Hradčanoch v Prahe. Ešte si spomínam na pekné chvíle strávené u pani Končekovej doma, keď ešte technické vybavenie výtvarného odboru bolo len v plienkach, ako sme sa po skupinkách chodili učiť novým technikám domov u pani Končekovej počas sobôt. Ku úžasnej atmosfére, ktorú sme tam zažili, prispeli aj čerstvé domáce koláčiky, ktoré sme dostali spolu s čajom. Všetky tie roky, počas ktorých sme nasávali nové informácie, učili sa nové techniky, nové štýly a boli sme motivovaní novými témami a nápadmi, bola pre nás pani Končeková veľkým vzorom. Dokázala v nás podchytiť a ďalej rozvíjať to umelecké, čo v našom vnútri objavila. Výtvarný odbor ĽŠU sa mi z tohto dôvodu spája s jej osobou. Je preto pochopiteľné, že keď som už študovala na vysokej škole, som sa pri zadávaní seminárnej práce z odboru výtvarne umenie vrátila v spomienkach na moje „pôsobenie“ na výtvarnom odbore a oslovila som pani Končekovú. Som rada a zároveň aj hrdá na to, že som patrila medzi prvých absolventov výtvarného odboru ĽŠU v Kežmarku.

Erika Cintulová (Kočišová)
riaditeľka Múzea v Kežmarku

Spomínam s veľkou láskou

Na moje začiatky na ZUŠ spomínam s veľkou láskou. Na hodiny klavíra s pani učiteľkou Petijovou, ktorej som vďačná za jej trpezlivosť a dobrotu, za prípravu na konzervatórium, za podporu môjho talentu a za povzbudzovanie pred koncertmi, keď sa mi triasli od trémy ruky.

Spomínam na hodiny teórie, kde sa mi otvoril svet dejín hudby, skladateľov, kompozícií a opery. ZUŠ mi dala výborne základy k môjmu ďalšiemu hudobnému rozvoju. Z celého srdca jej prajem do budúcnosti veľa dobrých mladých talentov a milovníkov hudby. A nádejným mladým hudobníkom by som rada poradila, aby si vzali všetko, čo ich môžu učitelia naučiť.

Jana Kurucová
Staatsoper Berlin

Spomienky absolventa hudobnej školy

Základnú umeleckú školu A. Cígera v Kežmarku (vtedy Ľudovú školu umenia) som navštevoval od roku 1985. I. cyklus hudobnej školy v odbore akordeón som absolvoval v roku 1993 u pána učiteľa Mariána Šabľu. V roku 1997 som následne ukončil II. cyklus akordeónu u pani učiteľky Táni Vaškovej. Nemôžem nespomenúť hodiny teórie u pani zástupkyne Kláry Petijovej a následne p. Greššovej.

S odstupom času sa k týmto rokom v mysli často vraciam. Hodnotím, čo tieto roky pre mňa znamenali. Úprimne priznám, že akordeón som už v rukách dlhší čas nedržal. Som si však istý, že hodiny strávené v ZUŠ – to nebol premárnený čas. Bola to škola, ktorá mi do života dala vzťah ku klasickej hudbe a naučila ma základným estetickým kritériám v umení.

Z tých najtalentovanejších spolužiakov sú dnes hudobníci. Z nás ostatných škola vychovala ctiteľov hudby. Myslím si, že to je aj hlavným poslaním umeleckej školy, ktoré si hudobná škola v Kežmarku poctivo plnila. Nielen vychovať hudobníkov, ale aj ľudí citlivých, schopných vnímať umenie, tých ktorí budú mať vzťah ku kultúrnym tradíciám Slovenska a vedieť ich odovzdať ďalším generáciám. Okrem hudobného či výtvarného umenia umelecká škola formuje mladého človeka ako individualitu, učí ho ako racionálne využiť svoj voľný čas a tým priamo pôsobí na jeho rozvoj, formovanie osobnosti a kultivuje jeho vnútorný a vonkajší svet.

Z kežmarskej školy sa za 60. rokov stala kľúčová kultúrna inštitúcia mesta. Okrem vzdelávania v umení plní úlohy aj v organizácii kultúrneho života mesta a propagácii mesta i slovenskej kultúry doma a v zahraničí.

 Aktuálnych žiakov umeleckej školy môžeme len povzbudiť Tacitovým výrokom: „Cvičenie razí cestu umeniu.“

Želám Základnej umeleckej škole Antona Cígera v Kežmarku do ďalších rokov veľa talentovaných žiakov a žiakom múdrych a láskavých učiteľov. Vivat academia, vivant professores!

Marian Hoffmann
prokurátor

Hudba sa stala do istej miery mojim povolaním

Na Ľudovú školu umenia v Kežmarku mám veľmi dobré spomienky. Navštevoval som ju v rokoch 1981 až 1988. Jej budovu na rohu mám stále pred očami, keď navštevujem svoje rodisko Ľubicu. Musím sa priznať, že hodiny teórie ma nebavili, ale hru na nástroj, po prekonaní počiatočnej krízy, ktorú som zvládol vďaka pánovi učiteľovi Kamilovi Pitoňákovi, som mal rád. Spomínam si na učiteľky, pani Petijovú, pani Miličovú, pani Joppovú či pani Bednárovú, (ani po 24 rokoch som nezabudol ich mená), ale najviac mi asi ostali v pamäti dvaja učitelia, pán učiteľ Kamil Pitoňák, ktorý ma učil hre na zobcovú flautu, a pán učiteľ hre na klarinet, Ján Levocký, terajší riaditeľ hudobnej školy. Tieto riadky nepíšem preto, že musím, píšem ich s radosťou. Robím to preto, aby som vyzdvihol ich ľudskosť. Táto črta mi ostala v mojom srdci, keď si spomínam na pána učiteľa Levockého. Dostal som veľa. Až po rokoch som si uvedomil, koľko som od nich prijal. Vďaka vám, že ste ma skrze hru na hudobnom nástroji naučili pevnej vôli, pravidelnosti, poriadku, to, aby som sa nedal znechutiť, keď sa skladba nevydarila na prvý raz. Naučili ste ma trpezlivosti. Môžem povedať, že do istej miery sa mi hudba stala mojim povolaním. Stal som sa gréckokatolíckym kňazom, ktorý denne spieva na oslavu Boha v chráme. Hudba a spev mi pomáhajú. Spev vo mne vyvoláva niečo podmanivé, čím sa dotýkam niečoho, čo sa zmyslami nedá pochopiť. Je to isté tušenie nepoznaného, čo sa obyčajnými slovami nedá vyjadriť. Patrí vám moja úprimná vďaka, milé učiteľky a učitelia Ľudovej školy umenia v Kežmarku. Nech vás a vašich blízkych žehná Boh, aby ste naďalej aj iným deťom, akým som bol aj ja, ukazovali krásu hudby, ktorá povznáša ducha aj dušu človeka.

Milan Lach

Stala sa pre mňa vzorom…

Zdá sa mi, ako keby to bolo len pred nedávnom, keď som po prvýkrát prekročila prah výtvarného odboru ZUŠ A. Cígera (vtedajšej ĽŠU) v Kežmarku. Vtedy mi ani na um neprišlo, že táto návšteva školy ovplyvní moju celú budúcnosť.

V rokoch 1973 – 1978 som bola žiačkou akad. maliarky Evy Končekovej. Svojim jedinečným osobným prístupom, tvorivou činnosťou, ako aj uchopením samotného výchovno-vzdelávacieho procesu, sa pre mňa stala vzorom a práve vďaka nej som postupne dospela k rozhodnutiu – stať sa učiteľom na výtvarnom odbore ĽŠU (ZUŠ). Rozvoj estetického cítenia, v ktorom výtvarná výchova má svoje osobitné poslanie, nadobúda vo výchove mimoriadny význam. Svoje výtvarné skúsenosti, ktoré som získala počas štúdia na tunajšej škole, som ďalej rozvíjala na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Košiciach. Bola som veľmi rada, keď som v septembri 1985 mohla prijať miesto učiteľky výtvarného odboru ĽŠU v Poprade, ale ešte šťastnejšia som bola, keď ma v r. 1990 osobne oslovila akad. mal. Eva Končeková a ponúkla mi možnosť učiť jej žiakov na tunajšej škole.

Som hrdá, že môžem pokračovať v jej šľapajach. Snažím sa výtvarnú výchovu vštepiť do povedomia svojich žiakov a mnohí z nich, rovnako ako ja pred časom, sa tiež rozhodli pre ďalšie štúdium v tomto odbore a dnes už pôsobia v pedagogickej praxi.

 Jana Vaksmundská
bývalá žiačka a súčasný pedagóg ZUŠ A. Cígera v Kežmarku

Spomienky prvého fagotistu

Ako 9-ročný som začal navštevovať Hudobnú školu v Kežmarku – vtedy existovala pod názvom Ľudová škola umenia (ĽŠU). Za svoj nástroj som si vybral harmoniku, čo bol odborne povedané akordeón. Vidina, že budem o dva roky členom súboru Tatranka z Vrbova a že budem hrať na „harmonike“, bola očarujúca. Cestovanie z Vlkovej – kde som vyrastal, vlašský šalát s kakaom a dva rožky v mliečnom bare, kupovanie cigariet – kusoviek rôznych značiek v Trafike pod stanicou … to bolo pre mňa vtedy to najpodstatnejšie. Muzika ma začala baviť asi tak o dva roky neskôr, keď pán učiteľ Bartoš zistil, že nechodím na hudobnú teó­riu a pritom som patril k najlepším žiakom. Až na teórii som zistil, že okrem Vašicu (škola hry na akor­deón) existujú aj iní hudobní skladatelia ako Mozart, Bach, Händel…

Po prijímačkách na Konzervatórium v Košiciach, kde ma odporučil pán S. Stračina (hudobný skladateľ a fanúšik súboru Tatranka), som prijal ako svoj hlavný hudobný nástroj fagot. Nevedel som síce, čo to je, ale bol o niekoľko kíl ľahší ako harmonika. No a po štúdiách v Košiciach, či na hudobnej fakulte AMU v Prahe a rôznych peripetiách som zakotvil v Štátnej filharmónii Košice ako prvý fagotista, kde pôsobím dodnes.

Moja cesta od žiaka ĽŠU, cez vysokoškolského študenta, učiteľa ZUŠ až po prvého fagotistu v Štátnej filharmónii v Košiciach bola mojou školou života, ktorá mi dala množstvo nezabudnuteľných skúseností a zážitkov. Každému adeptovi hudby na tejto škole prajem takých „pánov učiteľov a profesorov“, ako som mal ja a ZUŠ A. Cígera v Kežmarku pri príležitosti 60. výročia založenia len to najlepšie – veľa nadaných a usilovných žiakov, skúsených a trpezlivých učiteľov a minimálne ďalších pár desiatok rokov úspešného pôsobenia v oblasti hudby.

František Dlugoš

Moje začiatky…

Na Základnú umeleckú školu v Kežmarku mám obrovské množstvo krásnych spomienok z detstva. Môžem povedať, že sú to aj tie najkrajšie.

Pamätám sa, keď som ešte len začínal. Najskôr to bola teória s pani učiteľkou Petijovou. Spomínam si, ako vždy mala položenú veľkú palicu na stole a keď už bol veľký hurhaj v triede, tak ňou strašne silno tresla, že mi skoro bubienky praskli, ale vďaka tomu bol zaručene pokoj najbližších minimálne 15 minút. Ale jej jednoznačne vďačím zato, že to bola práve ona, ktorá ma naučila písať noty do správnych medzier a na správne linajky ako prvá.

Druhou neodmysliteľnou súčasťou školy bol pán riaditeľ Levocký. Pamätám si, ako som ho často stretával, keď som čakal na hodinu. Zapamätal som si aj jeho pekný úsmev a druhú vec, že stále keď chodil, tak mal veľmi rezký krok. A neodmysliteľné bolo jeho veľké biele auto, ktoré stále parkoval pri ZUŠ oproti červenému kostolu – to mám stále v pamäti!

A tou najväčšou osôbkou na ZUŠ bol pre mňa už nebohý pán učiteľ Mehly. To, že vôbec hrám na čelo, je iba jeho zásluha. Úplne začiatky, prvý prst, druhý, tretí… ťahať sláčik a pod. Kto by to bol vtedy povedal, že to dotiahnem do symfonického orchestra, že prejdem celé Japonsko, že budem hrať v Rakúsku, vo Francúzku, Maďarsku… a že budem komponovať, dirigovať a dokonca, že práve ja budem pedagógom, ktorý bude robiť to, čo robil on. Odovzdávať ďalej svoju štafetu. To píšem nie kvôli tomu, že by som sa chcel chváliť, kde všade som bol, ale preto, lebo ak by jeho nebolo, nič z toho by skutočne nebolo! Spomínam si na kvarteto, s ktorým sme hrali množstvo rôznych vernisáží v Kežmarku, akcií rôzneho druhu. Ako sa aj pedagógovia a rodičia tešili, že niečo také vôbec je… Potom na trio s Danielom Klempárom a pani učiteľkou Ničpanovou.

Nedá mi aj nespomenúť množstvo mojich rovesníkov, či už Peťa Duchnického, Maťa Drabeckého, Daniela Klempára. Oni, a nielen oni. Myslím, že touto školou prešlo veľké množstvo talentov, ktoré sa postupom času vyformovalo na kvalitných pedagógov a výborných umelcov. Skutočne je to aj obrovská vizitka ZUŠ v Kežmarku, že zanechala čosi veľké po sebe – každého jej absolventa.

Preto aj touto cestou jej chcem popriať, aby sa jej naďalej darilo a aby vychovávala aj naďalej talenty, ktoré sú veľmi potrebné. A aj napriek ťažkej dobe, aby všetci pedagógovia nestrácali nádej a dávali aj ďalším generáciám to, čo dávali nám, pretože vďaka tejto nádeji sme tam, kde sme a my ju teraz môžeme posúvať ďalej.

 Gregor Regeš

Tam som vždy doma

Keď som v roku 1982 ako čerstvá absolventka košického Konzervatória nastúpila do Ľudovej školy umenia v Kežmarku, privítal ma kolektív úžasných, priateľských kolegov, ktorí nás mladých okamžite prijali medzi seba ako seberovných. My sme im to oplácali nielen prirodzenou úctou, ktorú sme k nim prechovávali, ale aj úprimnosťou a dôverou.

Ak by som mala charakterizovať toto obdobie, tak je to hlavne muzicírovanie – koncerty žiacke či učiteľské, radosť z práce, pohoda, veľa smiechu, beh na autobus do Popradu, odkiaľ sme my mladí dochádzali, utorkové babské stretnutia v cukrárni, či večerné družné spoločné posedenia. Nemôžem nespomenúť vtedajšieho riaditeľa Mikuláša Oňu a jeho otcovský prístup k nám, a tiež jeho nástupcu Pavla Štinčíka, zástupkyňu Kláru, Gitku, Martu, Iliku, tetu Piri – je to len časť toho úžasného a duchom mladého kolektívu…

Takže ak si spomínam na Kežmarok, tak vôbec nie ako na nejaké epizódne miesto môjho učiteľského pôsobenia, ale na miesto, kde som prežila kus života. Hoci to boli iba tri roky. A v tom je čas relatívny a spomienky trvalé a vzácne.

Keď niekedy prídem do Kežmarku a do „svojej“ bývalej školy, viem, že som prišla domov…

Jana Fričová-Lichvárová
riaditeľka ZUŠ M. Hemerkovej, Košice

Štúdium ma inšpirovalo

Základnú umeleckú školu A. Cígera v Kežmarku a jej výtvarný odbor som začala navštevovať už v materskej škôlke. Vtedy som ešte netušila, že ma štúdium inšpiruje natoľko, že sa zo mňa stane pedagóg výtvarného odboru.

Výtvarný odbor som absolvovala v rokoch 1991 – 2000. Po celú dobu štúdia bola mojou pani učiteľkou milá, vľúdna a vždy usmiata Jana Vaksmundská. Ukázala mi, ako môže byť výtvarná zaujímavou. Vďaka nej som sa naučila veľa nového a inšpirujúceho. To ma aj viedlo k ďalšiemu štúdiu na Združenej strednej umeleckej škole v Kežmarku a následne k štúdiu na vysokej škole.

Všetky moje skúsenosti uplatňujem ako pedagóg výtvarného odboru na Súkromnej základnej umeleckej škole Rosnička, ktorá pôsobí v okolitých obciach pri Kežmarku. Snažím sa dávať žiakom to, čo kedysi dala mne pani učiteľka Vaksmundská, a to je lásku k umeniu.

Dodnes rada spomínam na časy strávené na „zuške“. Som rada, že ja aj moji súrodenci sme svoje detstvo strávili návštevou ZUŠ v Kežmarku.

Pavlína Gancarčíková
žiačka a absolvent výtvarného odboru ZUŠ A. Cígera v Kežmarku

Prvé kroky k hudbe

Na Základnú umeleckú školu Antona Cígera spomínam iba v dobrom. Boli to moje prvé kroky k hudbe, prvé dotyky a prvý kontakt s umením. S nesmiernou vďakou a úctou spomínam na roky, počas ktorých som navštevoval túto, vtedy ZUŠ v Kežmarku. Moja pani učiteľka klavíra, Vlasta Joppová mi s láskou otvárala dvierka do svetov, ktoré som nepoznal. Do svetov nielen hudby, ale aj klavíra, ako napríklad svetov prstokladov či svetov hudobných skladateľov. Prvé začiatky boli ťažké, ale hneď potom, čo som základnú „gramatiku“ zvládol, prejavilo sa moje nadšenie a šlo to omnoho ľahšie. Triedne koncerty a vystúpenia ma posúvali dopredu a odrazu sa tu vyskytol aj iný talent. Talent vymýšľať a časom aj písať vlastnú hudbu. Tento talent podchytili učitelia veľmi zodpovedne a poslali ma na súťaž, na ktorej som sa umiestnil. A už to šlo odrazu aj iným smerom. V klavírnej hre som sa zdokonaľoval a zúčastňoval som sa súťaží. Nespočetné množstvo klavírnych súťaží a prehliadok, ako aj skladateľských súťaží ma skutočne podnietili brať to v hudbe vážne. A vlastne už tu som sa rozhodol byť klaviristom, skladateľom. Áno, práve ZUŠ A. Cígera mi dala tento kvalitný základ, tu objavili vo mne skladateľa, hudobníka, odtiaľ ma poslali na konzervatórium, tu ma naučili o hudbe všetko, čo som mal vedieť. Tu mi ukázali všetko, čo sa len dalo. Tu mi otvorili oči. A práve tu mám v prvom rade ďakovať.

Dali mi kvalitné základy klavírnej hry (a nielen základy), umenia korepetícií, komornej hudby, hudobnej náuky (pre skladateľa tak veľmi potrebnej), ale aj cenné skúsenosti s hrou v kapele. Odtiaľ som odchádzal do zahraničia koncertovať a reprezentovať naše mesto. Tu som sa odhodlal v živote venovať hudbe. Už tu, na ZUŠke, sa rozhodovalo o mojom živote.

Umenie, ktoré som ako mladý chlapec objavil, zostalo a zostáva naďalej so mnou. A nie iba umenie, ale aj kultúra, ktorú som pochopil a vyrastal v nej.

Za mnoho vďačím práve Základnej umeleckej škole Antona Cígera v Kežmarku a do smrti sa k nej budem priznávať, pretože je to miesto, kde sa učí dobrá vec, a tým je zázračný jazyk zrozumiteľný všetkým národom – hudba.

Peter Duchnický

Keď hudba chytí za srdce

Je neuveriteľné, ako rýchlo plynie čas. Veď ešte nedávno som bola aktívnou súčasťou ZUŠ, a dnes už píšem svoje vlastné spomienky na obdobie strávene v nej. Keď si spomeniem na prvé začiatky, v duchu sa musím pousmiať. Asi ako väčšina detí som bola nesmierne pobúrená rodičovským tlakom, ktorý ma neustále nútil cvičiť Bachove menuety, kým si moji rovesníci užívali klasické detské radovánky a ja som im mohla len so slzami v očiach tíško závidieť. Dušovala som sa, že len čo dorastiem do veku, keď budem môcť odporovať autoritám, bez váhania opustím túto inštitúciu a zabuchnem za ňou dvere. Našťastie pre mňa sa tak nestalo. S vekom napokon prichádza aj iný pohľad na svet a ja som si uvedomila, že to, čo som doposiaľ tak veľmi nenávidela, sa stalo mojou radosťou, mojím útočiskom a neraz aj útechou. Už to nebol čas, ktorý som musela stráviť v ZUŠ, ale bol to čas, ktorý som tam chcela tráviť. Každodenné hrávanie a vôbec samotná hudba sa stali dennou samozrejmosťou, rovnako ako dýchanie. Jednoducho povedané, hudba ma chytila za srdce a pevne ho drží až dodnes. Preto patrí veľká vďaka ZUŠ, že vo mne dokázala rozvinúť lásku k hudbe, a to aj napriek počiatočnému odporu, pretože nebyť nej, určite by som nebola a ani neštudovala na súčasnom mieste. ZUŠ A. Cígera mi nepochybne pomohla moje štúdium uľahčiť, ale v prvom rade ma naviedla k tomu, že študujem to, čo ma naozaj baví a čo mám skutočne rada. Neboli to len vedomosti, ktoré som nadobudla v ZUŠ, boli to aj vlastnosti ako vytrvalosť, trpezlivosť a odvaha dotiahnuť veci dokonca. Dodnes tieto vlastnosti aktívne využívam.

ZUŠ prajem k 60. výročiu veľa úspechov, ale hlavne veľa sily, odvahy a entuziazmu vzbudzovať aj naďalej v detských srdciach lásku k hudbe, tak ako to bolo u mňa.

Vrelá vďaka za všetko!

Dominika Semaňáková,
študentka hudobnej vedy na Univerzite Komenského

O aute a hudbe

„Chodievaš s rodičmi v aute?“ Opýtala sa pani učiteľka Petijová.„Áno!“ Odpovedal som. Ale čo tým chce povedať, pomyslel som si… Hm, desať sekund bolo ako desať dní.

Skúsila to znova: „Ak ideš s ockom v aute a prichádzate na križovatku, kde sa nachádza značka daj prednosť v jazde? Za križovatkou alebo pred?“ Prakticky položená otázka už dávala zmysel, keďže som vždy sledoval cestu z auta a veľmi som chcel šoférovať. „No predsa pred križovatkou,“ odpovedal som. „Ahaaaaaaaa, takže krížik bude pred notou!“

Áno, reč je o písaní posuviek pred notou. Takto humorne, no pre mňa vtedy stresujúco pôsobilo obdobie spoznávania hudobných zákonitostí. Posedávanie na lavičkách pred triedou hudobnej náuky a opakovanie si stupníc z minulej hodiny. Hoci sme sa učili zatiaľ len stupnice a všetky súvislosti s nimi spojené, ja som sa po ceste na hodinu klavíra pravidelne stretával s pánmi „Viedenského trojlístka“. Solidný pán Haydn, priateľský pán Mozart a otcovský pán Beethoven s výrazom: „Cvičil si?!“ Niekedy bolo na škodu, že tento pán Beethoven nebol zavesený doma nad klavírom ako hudobný dozorca.

Tento „ťažký“ hudobný nástroj ma zaujal ešte ako šesťročného chlapca, a tak moje rozhodnutie učiť sa na ňom hrať bolo slobodné. Prvé žalúdočné kŕče a permanentný stres pred každým koncertom. Možno som sa vtedy sám seba pýtal: „Na čo to všetko? Veď ja chcem vedieť len hrať na klavíri.“

Neskôr, keď som sa rozhodol študovať sólový spev, som pochopil, načo „to“ všetko bolo. Podobne ako s križovatkou a posuvkami pred ňou. Veľmi často sa nám zdá, že sú veci nejasné a možno zbytočné, ale je potrebné ísť ďalej. Ako sa vraví: „Za mrakmi je moje milované slnko.“

Želám Vám, aby ste vždy mali dostatok slnečných dní a slnečných pedagógov, akými pre mňa bezpochyby boli panie učiteľky Abtová a Ničpanová.

s vďakou Lukáš Šimonov

Milá Základná umelecká škola!

Pri príležitosti Tvojho 60. výročia som sa aj ja , Tvoja bývalá absolventka a súčasný pedagóg, rozhodla napísať zopár spomienok.

Hovorí sa, že Pán Boh riadi naše kroky a na pomoc nám vždy pošle človeka, ktorý nám podá pomocnú ruku a povedie nás vpred.

Moje kroky do tejto ZUŠ viedli už pred neuveriteľnými 32 rokmi, keď som prvé nádherné tóny a melódie, ktoré sa ukrývali v záhadných triedach školy, spoznávala vďaka mojej babke. Vyučovala hru na akordeón a klavír na tejto škole. Vďaka nej som spoznala pani učiteľku Oňovú, Krejčírovú, Petijovú či Kudzbelovú. Svoje prvé vysvedčenie som na tejto ZUŠ prebrala z rúk pani učiteľky Petijovej v roku 1984, keď som absolvovala prípravný ročník.

Ako malá prváčka som dostala krásnu pani učiteľku Dankovú. Očarila ma nielen svojou krásou mladej pani učiteľky, ale hlavne svojou nežnou hrou na klavíri. Stala sa mojím vzorom a veľkou motiváciou. Dodnes je to „moja“ pani učiteľka, pred ktorou mám rešpekt, stretávam sa s ňou na rôznych podujatiach týkajúcich sa hudby a vždy sa mi vynárajú len krásne spomienky našich spoločných hodín klavíra.

Prišiel čas môjho absolvovania prvého stupňa na tejto škole a s ním aj nová pani učiteľka. Mladá absolventka konzervatória Ivana Vranovská ma upútala už svojim koncertom, kde ma očarila interpretáciou Chopinovej fantázie impromptu cis moll, ale musím sa priznať, že aj odvážnym výstrihom na šatách. A to mi Pán Boh poslal na cestu výnimočného človeka, ktorému vďačím za to, že dnes píšem tieto riadky z pozície učiteľa na tejto ZUŠ. Srdečná, priateľská a trpezlivá Ivana. Moje hodiny klavíra na druhom stupni boli predovšetkým stretnutia s hudbou, pri ktorých som relaxovala, vyjadrovala svoje pocity a snažila sa skladby chápať už nielen cez noty, ale dávať im kúsok zo seba.

 A prišli slzy nešťastia, keď ma po maturite nezobrali na vysokú školu. Ale ako sa hovorí, po búrke vyjde opäť slnko. A stalo sa. Pani učiteľka Ivanka prišla za mnou ako anjel poslaný z neba s otázkou, či nemám záujem nastúpiť od septembra na ZUŠ vyučovať klavír. Neodmietla som.

Dnes je to už 15 rokov, milá ZUŠ, kedy si mi dala príležitosť stať sa učiteľkou hudby. Moji učitelia sú dnes moji kolegovia a predovšetkým priatelia, dostávam prvé maturitné a svadobné oznámenia od svojich bývalých žiakov, mám vlastnú triedu šikovných malých muzikantov.

Ale hlavne…, mám svoje dve deti Ivanku a Adamka, ktorí sú žiakmi tejto školy a hudbu majú radi. A tak muzicírujeme spolu doma, v škole, na koncertoch… Akoby sa môj príbeh začínal odznova, len teraz ja podávam pomocnú ruku iným.

Som šťastná a vďačná, že tých 28 rokov môjho života prežívam s Tebou, milá ZUŠ.

Do ďalších rokov Ti želám veľa detí, ktoré sa rozhodnú spoznávať tajomstvá hudby, dobrých a priateľských kolegov, ktorí dokážu vytvárať pokojnú atmosféru v škole. Podporu a pochopenie zo strany rodičov našich žiakov, a predovšetkým radosť a chuť pri plnení poslania učiteľa hudby.

S pozdravom bývalá absolventka a dnes pani učiteľka

Zuzana Madejová

Lásku k hudbe mi dala ZUŠ A. Cígera

Na ZUŠ A. Cígera som prežila pomerne dlhú časť svojho hudobného života, a najmä hudobného dospievania. Takmer 11 rokov som sa hre na husle učila najprv v triede pána učiteľa Dirláka, neskôr pani učiteľky D. Ambrózovej a napokon najdlhšie obdobie v triede pána učiteľa Júliusa Mehlyho.

Začiatky hry na husle neboli ťažké len pre učiteľov či mňa, ale aj pre susedov či obecenstvo. Neidentifikovateľné tóny často nepripomínali ladnú hru na taký krásny nástroj, akým sú husle, ale skôr ťahanie mačky za chvost. Trpezlivým prístupom pedagógov aj to pominulo a neisté tóny sa zmenili na krásne melódie. Veľmi rada spomínam na príhodu, keď som dorazila do triedy na hodinu iba s prázdnym puzdrom a husle som si nechala doma. Pán učiteľ sa vtedy iba milo usmieval a krútil hlavou.

Najkrajšie spomienky, ktoré ostanú u mňa zrejme na celý život, sú z obdobia vyšších ročníkov, keď ma hre na husle učil pán učiteľ Mehly. Starší pán, niekdajší učiteľ na konzervatóriu, urobil s kežmarskými huslistami obrovský kus práce. S úctou si spomínam na jeho nadšenie, húževnatú prácu, na všetky dielka a diela, ktoré postupným cvičením získavali nádych umeleckých diel a ľudia v nich spoznávali rukopis majstrov. Korepetície s paniami učiteľkami klavíra a triedne koncerty neboli pre nášho učiteľa iba obyčajnou rutinou, ale niečím výnimočným, na čo kládol veľký dôraz, a tým sa každé vystúpenie na pódiu a pochvala z jeho úst stávali pre mňa sviatkom. Pán učiteľ Mehly je mojou najkrajšou spomienkou, bol človekom, ktorý ma naučil láske k hudbe, k husliam i k hodnote umenia. Z celého srdca mu za to ďakujem, a tým aj celej ZUŠ A. Cígera, ktorá v tomto skvelom človekovi spoznala úžasného učiteľa a ten dal zo svojho talentu a lásky k hudbe obrovským priehrštím aj nám.

Slavomíra Kiššová

Moje spomienky na hudobnú školu v Kežmarku, pokiaľ mi pamäť slúži

Na hudobnú školu v Kežmarku (musela to byť Vami spomínaná Deutsche Musikschule) som bol prijatý ako 7-ročný v roku 1932 najprv na klavír. Myslím si, že škola sa nachádzala v budove vtedajšej nemeckej základnej školy – teraz je tam hotelová škola. Po roku som prešiel na husle a zároveň som pokračoval ešte ďalšie 4 roky na klavíri. Prvým mojim učiteľom na husle bol čelista prof. Hobinka, ktorý vyučoval na nemeckom gymnáziu. Neskoršie (asi od roku 1934) prišiel na školu istý Jozef Berger, Nemec, tuším zo Sudet, ktorý dosť obstojne hral aj učil. Klavír ma učila vtedajšia riaditeľka, príjemná Spišiačka pani Alexandrová. Z Kežmarku som odišiel s rodinou v roku 1939 ako 14-ročný.

Dúfam, že som Vám aspoň trochu poslúžil. Vašu pripravovanú publikáciu by som si rád v budúcnosti prečítal.

Srdečne Vás zdravím!

Mikuláš Jelínek

Najkrajšie chvíle štúdia…

Moja spomienka na štúdium je dodnes živá, kedže aj v mojej práci som si vyvesil žiacke knižky zo štúdia hry na organe na nástenku, kde sa môžem pochváliť mojim žiakom ako som študoval. Spomínam si na najkrajšie chvíle štúdia, a to konkrétne na začiatok a koniec hodiny, keď ma vítal aj vyprevádzal môj učiteľ – pán Dlugoš svojimi krásnymi improvizáciami na klavíri. Stále som ho rád počúval a ticho veril, že aj ja tak budem vedieť raz hrať. Samotné hodiny pri pánovi Dlugošovi boli zábavné, plné chuti cvičiť viac a viac. Cítil som sa veľmi dobre a ten pocit si uchovávam doteraz. Keď sa s pánom Dlugošom stretnem ešte aj teraz niekde na ulici, stále sa mi vráti krásna spomienka, ktorá vyvoláva vo mne neustálu vďaku za cenné poznatky, skúsenosti a aj prípravu na konzervatórium. Keďže som predtým študoval klavír, zamiloval som si oba nástroje, no klavír na improvizáciu a komponovanie a organ ako kráľovský nástroj na hru organovej literatúry a sprievod počas sv. omše. Myslím si, že zatiaľ v mojom krátkom živote som toho dostal veľa a talenty využil, ako som len vedel, a to vďaka všetkým učiteľom, čo ma viedli a vedú správnou cestou. Som im doživotne zaviazaný. Ďakujem.

František Grich

Na základe usmernenia MŠVVŠ SR rušíme tohtoročnú celoslovenskú súťaž „Mladý violončelista Slovenska 2020“ v pôvodnom termíne 3.a 4 . 4. 2020 . Budeme hľadať vhodný termín podľa aktuálnej situácie. Pokiaľ by sa súťaž zrušila celkom, tak už uhradené štartovné bude v plnej výške vrátené späť na účet.

Taktiež oznamujeme: Škola je na základe rozhodnutia Ústredného krízového štábu od piatka 13.3.2020 na 14 dní zatvorená, nebude prebiehať vyučovanie.
close